Abenomika

Abenomika je reálna hospodárska politika v Japonsku praktizovaná premiérom Abem.

Shinzo Abe

Shinzo Abe nastúpil do úradu v roku 2006, avšak vydržal v ňom iba rok. V roku 2007 rezignoval zo zdravotných dôvodov a nahradil ho Yasuo Fukuda. Znovuzvolený bol až o 5 rokov neskôr. V decembri 2012 opätovne nastúpil na post premiéra a okamžite začal uplatňovať strategický plán, ktorý sa do povedomia dostal pod názvom Abenomika. Pomôcť mu vtom mal Haruhiko Kuroda, ktorého Abe nominoval na post guvernéra Bank of Japan a bol zástancom uvoľnenej monetárnej politiky. Abenomika bola postavená na troch pilieroch, ktoré boli prezentované ako „tri šípy“, ktoré by mali zasiahnuť svoj cieľ a pomôcť tak japonskej ekonomike.

Prvý šíp

Prvým boli fiškálne stimuly (10,3 trillióna ¥), ktorými vláda vytvárala dodatočný dopyt a tak pomáhala domácim ekonomickým subjektom. Zvyšovanie vládnych výdavkov sa však rýchlo prejavilo na štátnom rozpočte, ktorý je dlhodobo deficitný a v súčasnosti sa pohybuje na úrovni 7-8 % HDP. Od opätovného nástupu  Abeho do úradu sa nepodarilo výraznejšie znižovať deficit štátneho rozpočtu a to aj napriek tomu, že vláda prisľúbila v roku 2020 disponovať vyrovnaným rozpočtom. Tomuto cieľu malo napomôcť zvyšovanie spotrebnej dane „sales tax“ (obdoba našej DPH), ktorá bola od roku 1997 na 5% úrovni, v roku 2014 sa zvýšila na 8% a v októbri 2015 mala narásť na 10%. Toto opatrenie bolo prijaté práve z dôvodu získania vyšších príjmov do štátneho rozpočtu a priblíženiu sa k cieľu 2020. Opatrenie postupného zvyšovania spotrebnej dane je v rozpore s fiškálnymi stimulmi a neguje ich výsledný efekt. Na jednej strane zvyšovanie vládnych výdavkov a podpora ekonomiky, na druhej strane vyššie odčerpávanie z príjmov obyvateľstva. Za poslednú dekádu sa priemerná mzda v Japonsku vôbec nezmenila a to najmä kvôli nulovej inflácií. To v konečnom dôsledku znamená, že zvýšenie spotrebnej dane sa prejaví buď znížením úspor, ktoré sa stávajú investíciami, čo to bude mať negatívny vplyv na ekonomický rozvoj krajiny. Alebo to vyvolá pokles domáceho dopytu, čo taktiež zasiahne domáce spoločnosti v podobe znížených tržieb a bude mať negatívny vplyv na hospodársky rast. Posledné dáta japonskej ekonomiky to len potvrdzujú. Odkedy došlo k nárastu spotrebnej dane zaznamenal sa výrazný prepad v HDP a mierny pokles deficitu štátneho rozpočtu. Avšak negatívny dopad fiškálnej reštrikcie na domáce subjekty bol zjavne väčší ako očakával sám Shinzo Abe. Preto pristúpil k odkladu ďalšieho zvyšovania spotrebnej dane z októbra 2015 na apríl 2017. 

Druhý šíp

Druhým  šípom boli monetárne stimuly v podobe kvantitatívneho uvoľňovania BoJ. Tá pravidelne nakupovala štátne dlhopisy už od začiatku nového milénia. Japonsko trpelo viac ako dekádu deflačnými tlakmi a to bol dôvod prečo bolo QE spustené a obhájené. Po 10 rokoch neprinieslo výraznejšie zvýšenie inflácie a už vôbec nie udržanie na 2% úrovni z dlhodobého hľadiska. Abe musel zvoliť „nový“ prístup.  Výrazne zvyšoval objem nakupovaných dlhopisov, aby vzrástli inflačné očakávania trhu. Dáta inflácie začali zaznamenávať zmenu až v roku 2013, odkedy sa ešte výraznejšie „nafukuje“ bilancia centrálnej banky. Abeho plán bol nasledovný: Výrazne zvýšiť nákupy štátnych dlhopisov, čo pomôže naštartovať inflačné očakávania a tým aj ekonomický rast. Tento rast podporia aj prostredníctvom fiškálnych stimulov a štrukturálnymi reformami. Aby obhájili zvýšenie deficitu zaviažu sa „rast vytvorený za pomoci stimulov“ zdaniť vyšším percentom. Čo udrží dôveru trhu v ekonomiku Japonska a kredibilitu vlády. Prvé zvýšenie dane sa však odrazilo na prepade ekonomického rastu vo výraznej miere a tak musela nastať väčšia stimulácia a opätovné navýšenie QE sprevádzané odkladom zvyšovania DPH. Podľa Abeho, takéto rozhodnutie pomôže ekonomike, ale z časti podkopalo dôveryhodnosť rozhodnutí a prísľubov vlády.

Tretí šíp

Pozostával zo štrukturálnych reforiem vlády, ktoré mali byť zamerané na rôzne sektory hospodárstva. Na jednej strane mali zvýšiť konkurencieschopnosť japonskej ekonomiky a napomôcť aspoň čiastočne navrátiť stratené pozície Japonska v kontexte svetového hospodárstva. Ďalšie reformy mali napomôcť optimalizácií neefektívnych štruktúr štátnej správy a zlepšiť fungovanie štátneho aparátu. To sa malo opäť prejaviť na znižovaní deficitu štátneho rozpočtu a optimalizácií verejných financií. Avšak reformy zatiaľ neboli dostatočne efektívne a tak by sa dalo povedať, že tento šíp minul svoj cieľ.

Abenomika a trh

Trh vždy vyhodnocoval kroky, ktoré sú prijímané vládou a inak tomu nie je ani pri Abenomike. Každé rozhodnutie trh započíta a obratom vracia reakciu, či už cez výmenný kurz, zmenu cien akcií alebo dlhopisový trh. Od nástupu Abenomiky, po ktorom sa zvýšil objem QE, môžeme pozorovať obrovskú rely a oslabovanie JPY voči všetkým hlavným menám. To primárne z dôvodu kvantitatívneho uvoľňovania, ktoré zvyšuje množstvo peňazí v obehu a tlačí tak na oslabovanie jenu. Oslabovanie domácej meny výrazne nahráva domácim proexportný firmám, pretože zahraničie zaplatí za japonské tovary v prepočte menej. Tento fakt pomáha rastu akcií domácich spoločností, keďže sa stávajú ich tovary konkurencieschopnejšie v medzinárodnom obchode. Na druhej strane rastú vstupné náklady, ktoré sú spojené s importom základných surovín a energií, ktorých má Japonsko nedostatok. Preto je otázny efekt oslabovania jenu na rast HDP.

Politika Abenomika prináša so sebou nový „ekonomický experiment“, ktorého výsledok bude slúžiť ako precedens pre všetky rozvinuté ekonomiky.