Aukcie dlhopisov

Štát získava prostriedky na aukciách svojich dlhopisov, kedy ich ponúka investorom. V jednoduchosti povedané, každý investor si dá ponuku- aký objem a za akých podmienok chce štátu požičať. Nasledujúci obrázok ukazuje spôsob ako aukcia funguje. Máme 5 investorov, ktorí požadujú od štátu za  požičané prostriedky určitý výnos.

 

Prvý investor ponúka štátu 100 mil. eur za úrok 2,7%, čo je pre štát najvýhodnejšia ponuka. Druhý investor ponúka štátu 400 mil. eur a požaduje výnos 2,9%. Piaty investor má najvyššie požiadavky a za svojich 200 mil. eur požaduje už zaplatiť 3,5%.

Štát vopred oznámi, že si chce na aukcií požičať napríklad 1 mld. euro. Na základe ponúknutých prostriedkov akceptuje z 1,2 mld. eur iba 1 mld., pričom celkový výnos, ktorý investorom zaplatí je v tomto prípade 3%. Posledný investor tak vyjde na prázdno. Snahou investorov je maximalizovať svoj výnos a snahou štátu je minimalizovať svoje náklady.

Ak rastie výnos pri aukciách dlhopisov je to pre štát zlým znamením, pretože náklady na splácanie dlhu (zaplatené úroky) rastú a štát sa dostáva do čoraz väčších problémov. Naopak, pokiaľ investori cítia v štáte bezpečie, potom požadujú od štátu nízke výnosy, a tak aj náklady na splácanie dlhu klesajú a štát si požičiava skutočne lacno. Stačí, keď si uvedomíme, že často je inflácia v krajine vyššia ako výnos dlhopisov a potom skutočne štát nestojí jeho dlh vôbec nič. V takejto situácii investori získavajú malý nominálny výnos aj keď v reálnych peniazoch stratia.

Naopak krajiny, ktoré sú rizikové a hrozí, že svoje záväzky nedokážu splácať, musia za svoje dlhopisy platiť oveľa vyšší výnos. Je to akási riziková prémia, ktorú požadujú investori od týchto cenných papierov. Preto platí, že krajina s menej výkonnou ekonomikou si musí požičiavať za vyššie úroky a krajina s dobrou ekonomikou má naopak jednoduchý prístup k lacným zdrojom.  Vysoké deficity pre krajiny so slabými ekonomikami sa môžu pre ne stať osudné, čo sme videli na krachoch krajín ako Rusko alebo Argentína. Naopak, krajiny, ktoré majú silné ekonomiky si môžu dovoliť oveľa vyššie deficity, tak ako to ukazuje Japonsko, USA alebo Veľká Británia a to bez toho, aby museli platiť vysoké úroky.